Sprístupnenie zbierky habánskych rukopisov zo Sobotišťa

Dejiny náboženskej sekty anabaptistov sa začínajú v roku 1524 vo Švajčiarsku. Ich učenie sa postupne šírilo v západnej Európe. V roku 1545 sa najmä vďaka perzekúcii v habsburských dedičných krajinách príslušníci sekty dostali aj na územie dnešného Slovenska, kde našli relatívne priaznivé podmienky pre život vo svojich komunitách, známych vysokým stupňom autonómie a množstvom výrazne špecifických duchovných i materiálnych prvkov. Anabaptisti, označovaní i ako habáni, obývajúci svoje sídla v niekoľkých obciach na západnom Slovensku (Sobotište, Veľké Leváre, Senica a i.), boli povestní predovšetkým ako zruční remeselníci. Menej známe sú už fakty potvrdzujúce ich bohatý intelektuálny, duchovný a náboženský život. Jedným z jeho dôkazov sú zachované písomné pamiatky.

 

O anabaptistoch je nakoniec známe, že inštitút tvorby rukopisnej knihy pestovali veľmi intenzívne ešte v 16. a 17. storočí, teda hlboko po vynájdení kníhtlačiarstva. Okrem vlastných skriptórií a pisárov, mali aj vlastné kníhviazačské dielne. Vyrábali v nich kožené väzby s charakteristickými dekoratívnymi (figurálnymi) prvkami a kovovými doplnkami. Pisárske umenie anabaptistických skriptorov je rovnako svojrázne. Rôzne ozdobné zakončenia textu, linky, vinety, inciálky a iné prvky v grafickej úprave sú špecificky habánske a majú veľa spoločných prvkov napríklad s výzdobou na habánskej keramike. (Preukázateľná je tu aj iná spätosť: hlboký vzťah k Písmu sa u habánov prejavilo napr. v uvádzaní biblických citátov na keramike). V skriptóriách vznikali predovšetkým dogmatické a liturgické texty, kázne, konkordancie, piesne, ale aj odborné (napr. lekárske) texty. Habáni mali tendenciu využívať aj produkty kníhtlačiarskych dielní – predovšetkým Bibliu a jej časti, ale aj iné vydania (diela Erasma Rotterdamského, Lutherov katechizmus a pod.) dovážali za rôznych dramatických okolností prevažne z Zürichu a iných tlačiarní západnej Európy. Zachované pramene dokazujú nielen hroziace či naplnené riziká konfiškácie a následnej perzekúcie aktérov dovozu, ale aj ničivé zásahy priamo v domácich knižniciach anabaptistov. Najpustošivejšie z nich prebehli v 60. a 70. rokoch 18. storočia a paradoxne aj za éry tolerancie Jozefa II. Tak bola veľká časť kníh buď spálená alebo sa dostala do knižných zbierok jezuitských kolégií.[1]

Ak  teda európske knižnice a archívy vlastnia dnes sporadicky neveľké množstvo anabatistických kódexov a tlačí anabaptistickej proveniencie, je to predovšetkým výsledok konfiškácii katolíckej cirkvi v 18. storočí. To, čo sa zachovalo predstavuje iba zlomok pôvodného bohatstva. O to väčší je záujem historikov o ne ako o nositeľov obsahu i formy anabatistickej kultúry, náboženstva, estetického a výtvarného cítenia, remeselnej úrovne a zručnosti.

Zbierka zo Sobotišťa

V roku 1761 rozhodla Mária Terézia, že všetci príslušníci sekty musia konvertovať na katolícku vieru. Realizáciou tohto rozhodnutia poverila regionálne katolícke autority. Na západnom Slovensku mali rekatolizáciu vykonať skalickí jezuiti. Ich postup bol nekompromisný a jeho následkom veľká časť anabaptistov konvertovala, dostala sa do väzenia a veľké množstvo kníh bolo zlikvidovaných alebo deponovaných v knižnici jezuistkého kolégia v Skalici. Tvrdý postup však vyvolal aj obranné a sebazáchovné reakcie. Práve v tomto čase ukryl bližšie neurčený kazateľ zbierku svojich kníh a rukopisov do diery v stene svojho domu postaveného z hlinených tehál. O 200 rokov neskôr, teda v roku 1961,  bol dom zbúraný a už zbierku objavil jeho vtedajší majiteľ. Ďalšie knihy sa našli pod podlahou v dome. Väčsia časť nálezu sa postupne rozkradla alebo bola spálená. Zásluhou  dr. Jána Čaploviča sa aspoň jeho časť dostala do kabinetu rukopisov a starých tlačí Ústrednej knižnice SAV.

Prvé informácie o zbierke som získala na konci 90. rokov minulého storočia vďaka nemeckému cirkevnému historikovi Prof. Martinovi Rothkegelovi. V tom čase cestoval po celej Európe a aktualizoval jestvujúce provizórne súpisy, náročným terénnym výskumom objavoval, identifikoval a popisoval dovtedy neznáme tlače, rukopisy a fragmenty pochádzajúce z anabatistických zbierok. Upozornil ma nielen na jestvujúci Friedmannov súpis[2], ale aj na fakt, že nenápadné a rozpadávajúce sa rukopisy, uložené na našom oddelení v dvoch provizórnych škatuliach, sú preukázateľne najväčšou zachovanou zbierkou tohto druhu v Európe. Nálezu zo Sobotišťa patrí v rámci známych anabaptiských zbierok niekoľko prvenstiev. Je najväčšou známou zachovanou zbierkou. Pozoruhodne pestrá je škála žánrov: časti Biblie, dogmatické a liturgické spisy, kázne, konkordancie, piesne, rôzne nariadenia a tiež školské zošity. Mimoriadnu hodnotu má zbierka kázní – je tiež najrozsiahlejšou zachovanou.

Jeho nadšenie ma inšpirovalo k tomu, aby som začala premýšľať o tom, ako tento chátrajúci poklad kultúrneho dedičstva dostať do fyzického stavu, ktorý umožní jeho sprístupnenie bádateľom. Táto predstava sa ukázala správna, pretože nielen rukopisy zo Sobotišťa, ale kultúrne dedičstvo anabaptistov vo všeobecnosti je stabilným objektom záujmu historikov. Na knihách sa však podpísali absolútne nevhodné a možno povedať deštrukčné podmienky úkrytu: vlhkosť, plesne, červotoč, hlodavce. Väčšia časť zachovaného papiera bola krehká a plnému bádateľskému využitiu preto bránil kritický fyzický stav.

Reštaurovanie

V roku 2001 bolo sa v rámci prvej etapy  z rozpočtových prostriedkov ÚK SAV a tiež z prispením Štátneho fondu kultúry PRO SLOVAKIA zreštaurovaných 8 rukopisov.

V roku 2003 sme na projekt získali druhý a najvätší grant z Nadácie otvorenej spoločnosti. Jeden dokument bol zreštaurovaný vďaka grantu Komory reštaurátorov na základe projektu vypracovaným reštaurátorkou Mgr. Alexandrou Šamkovou. V nasledujúcom období sa reštaurátorské práce uskutočňovali len s pomocou rozpočtových zdrojov Ústrednej knižnice SAV. V súčasnosti je zo 166 dokumentov, resp. zlomkov dokumentov, zreštaurovaných 94, cca 20 dokumentov (prevažne však len drobných fragmentov) bude ešte potrebné zastabilizovať reštaurátorských zásahom. Fyzický stav zvyšnej časti zbierky nie je ideálny, ale bezprostredný reštaurátorský zásah nevyžaduje.

Celá zbierka bola dezinfikovaná a jej súčasný stav možno považovať za stabilizovaný.

Tomu však predchádzalo úsilie reštaurátorov. V prípade anabaptistického nálezu ocitli v náročnej situácii a boli nútení okrem štandardných reštaurátorských postupov nasadiť invenčné metódy práce.

Po dezinfekcii zbierky boli knižné bloky rozobrané na časti a vyčistené. Deštruované papierové vlákno bolo spevnené. Chýbajúce časti listov boli doliate novou papierovinou v farebnom tóne pôvodného papiera. V niektorých prípadoch, hlavne na spevnenie centrálnej časti ohybov zložiek, bol použitý japonský papier. Takto ošetrené dvojlisty boli doglejené a dolisované v lise. Po zjednotení zložiek do knižného bloku nasledovala fáza šitia. Vyšitý blok sa zaglejil, prelepil medziväznými koženými alebo plátenými prúžkami a pripravil na nasadenie dosiek.

Niektoré listy však boli vplyvom zatečenia a prerastenia plesňami zlepené zlepené tak, že vytvárali dosť tvrdú, pevnú a neoddeliteľnú časť knižného bloku, akýsi kompaktný „zlepenec“. Bolo potrebné obozretne, list po liste, pomocou skalpela oddeľovať jednotlivé krehké časti.

Pri ťažko poškodených rukopisoch stáli reštaurátori pred problémom zjednotenia a usporiadania listov a častí spravidla nečíslovaných listov, často len na základe analýzy textu a vonkajších znakov papiera. Skladanie fragmentov neraz pripomínalo „puzzle“ a v nejednom prípade bolo možné už len mechanické usporiadanie fragmentov do bloku.[3]

Ďalším reštaurátorským problémom bolo zachovanie čitateľnosti vyblednutého textu. Po spevnení japonským papierom sa stali niektoré časti textu ťažko čitateľné, resp. nečiateľné. Reštaurátorka preto pristúpila k skenovaniu problematických listov v mokrom stave, keď je text podstatne výraznejší.

Drevené dosky väzieb boli napadnuté insektom – červotočom či hlodavcami a na mnohých miestach prelomené. Vo viacerých  prípadoch sa dochovala iba jedna z dosiek. Lepenkové dosky sa väčšinou nezachovali. Kožená väzba  bola zosušená, popraskaná, stvrdnutá, niekedy s viditeľnými plesňovými škvrnami a výraznými úbytkami kože hlavne v chrbtovej časti knižného bloku a na okrajoch.Kovanie bolo zoxidované, miestami deštruované. Mnohé nárožnice a časti zapínacích spôn chýbali.

Pri drevených doskách sa postupovalo dvoma spôsobmi. Ak drevená doska sa nachádzala vo forme takmer rozpadnutého, spráchniveného fragmentu, vyhotovila sa nová. V druhom prípade značne deštruovaných dosiek s výraznými úbytkami dreva a napadnutí insektom došlo k spevneniu – konzervovaniu dosiek , tzv. petrifikácii. Chýbajúce časti, diery a chodby po červotočoch boli vyplnené zmesou epoxidu s pilinami a doska sa vrátila na pôvodné miesto.

Pôvodný kožený pokryv stvrdnutý, zvetralý s výraznými úbytkami kože hlavne na okrajoch a na chrbte bol podložený novou kožou príslušného farebného odtieňa. Následne sa kožená väzba ošetrila od plesní a nánosu depozitu. Kožený pokryv sa dotukoval tukovacím roztokom, aby koža nadobudla svoju pôvodnú pružnosť a ohybnosť.

V prípade knižných blokov, kde sa nezachovala žiadna stopa svedčiaca o charaktere väzby, sa vyhotovila tzv. neutrálna väzba, v tomto prípade polokožená s lepenkovými doskami. Väzby zdobené kovaním, boli ošetrené od oxidácie a nánosu depozitu. Chýbajúce časti kovania boli vyhotovené z mosadzného plechu. V záverečnej fáze na každú knihu sa zhotovilo ochranné puzdro.[4]

Nakoniec, ako to sa to často stáva, boli počas reštaurovania objavené nové dokumenty, resp. fragmenty: V jednom zo zreštaurovaných dokumentov bol identifikovaný iný samostatný rukopis piesne a objavil sa aj stredoveký hebrejský fragment. Všetky fragmenty, časti dosiek a kože, ktoré boli pri reštaurovaní nahradené, sú ošetrené a pripojené k reštaurátorskej dokumentácii.

 

Identifikácia a informačné spracovanie

Ako som už uviedla, rukopisy z miesta nálezu priniesol dr. Ján Čaplovič v roku 1761 do Ústrednej knižnice SAV. Predstavujú iba torzo pôvodne podstatne väčšej zbierky.[5]

Nesignované rukopisy boli umiestnené do provizórnych obalov a v tejto podobe ich dostal do rúk Adolf Mais, spoluautor súpisu Schriften der huterischen Täufergemeinschaften.

Mais na evidenčnej báze vytvoril súpis 126 zachovaných rukopisov. Súčasťou zbierky však bolo 15 tlačí alebo fragmentov tlačí, 9 listov a niekoľko neidentifikovaných fragmentov vrátane jednej habánskej knižnej väzby, ktoré do súpisu nezahrnul.

Jeho pokračovateľ Martin Rothkegel sa pri výskume a identifikácii zameral na rukopisy a tlačené dokumenty. Výsledkom tohto výskumu je súpis Hutterische Handschriften im Kabinet historických knižných fondov Ústrednej knižnice Slovenskej akadémie vied[6] ako jedna časť zatiaľ nevydaného európskeho súpisu anabaptistických tlačí a rukopisov. Jeho výskum bol v miere, akú mu umožňoval momentálny fyzický stav rukopisov, investigatívny a súpis obsahuje nielen dôkladnejší popis rukopisov, väzieb, implicitov a explicitov, ale aj odkazy na relevantné a príbuzné dokumenty, literatúru, ale podarilo sa mu aj indentifikovať vlastníka zbierky. Najmä vďaka celkom dobre rozpracovaných dejinám habánov v Uhorsku[7] a dôslednej analýze zbierky, môžeme dnes konštatovať, že jej vlastníkom bol Zacharias Walter, posledný anabaptistický kazateľ v Sobotišti.[8] Rothkegelovi sa podarilo identifikovať autorov spravidla anonymných textov a uviesť tak zbierku zo Sobotišťa do kontextu anabaptistického kultúrneho dedičstva.

Počas reštaurovania sa ako problém vynorili nejasnosti v evidencii rukopisov. Vedomosti o zbierke sme mali len zaáklade Friedmanovho súpisu obsahujúceho jeden súvislý číslovaný sled. Pri reštaurovaní sa však začali objavovať duplicitné “signatúry” a resp. označenia a dokumenty, ktoré Friedmanov súpis neobsahoval. Len postupne sa ukázalo, že pracujeme s troma segmentami zbierky:

  1. už spomenutými rukopismi evidovanými Friedmanom, označenými Sobotište 1 – 126
  2. tlačami, v súčasnosti signovanými ako Sobotište T1 – T15[9]
  3. listami, v súčasnosti signovanými ako Sobotište Briefe 1 – 9
  4. neidentifikovanými fragmentami. Boli v 60. rokoch na obaloch označené ako Rest 27 – 38. Toto označenie sme prevzali pri spracovaní do elektronickej bázy historických dokumentov Ústrednej knižnice SAV.

V súčasnosti má každý zachovaný dokument, vrátane v súpisoch neobsiahnutých fragmentov, základný identifikačný záznam s poznámkou o stave dokumentu, deskriptorom a odkazom na relevantnú literatúru, z ktorej sú prevzaté aj mená v niektorých prípadoch odhalených autorov, resp. rúk. Jeden rukopis bol v 90. rokoch nezvestný.

Budúcnosť…

Reštaurovanie ťažko poškodeného habánskeho nálezu bol finančne, reštaurátorsky a časovo náročný projekt. Hoci reštaurovanie nie je stále ukončené, súčasný stav zbierky umožňuje fyzické sprístupnenie a vytvára vhodné predpoklady digitalizácie zbierky. Digitalizácia je dnes realistickou úvahou nielen vzhľadom fyzický stav a uskutočnené informačné spracovanie, ale aj vzhľadom na jedinečnosť a niekoľko ďalších superlatívov zachovanej knižnice posledného anabaptistického kazateľa a predstaveného zo Sobotišťa Zachariasa Waltera.

Odkazy

[1] O tom napríklad: Krisztinkovich, Maria H.: Anabaptist book confiscations in Hungary during the eighteenth century. In: The Mennonite Quarterly Review, 39, 1965, s. 125-146.

[2] Friedmann, Robert: Die Schriften der huterischen Täufergemeinschaften : Gesamtkatalog ihrer Manuskriptbücher, ihrer  Schreiber und ihrer Literatur 1529-1667. Unter Mitarbeit von Adolf Mais. Wien : Böhlau, 1965. 179 s.

[3] Kollárová, Ivona – Šamková, Alexandra: Konzervovanie a reštaurovanie anabaptistických rukopisov zo Sobotišťa. In: Knižnica, 5, 2004, č. 4, s. 185. Dostupné online: http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2004/april/184.pdf

[4] Ref. 3, s. 185-186.

[5] Ref. 2, s. 35-36.

[6] Rothkegel, Martin: Hutterische Handschriften im Kabinet historických knižných fondov Ústrednej knižnice Slovenskej akadémie vied. Rozmnož. 173 s. Je to súčasť európskeho katalógu: Katalog der hutterischen Handschriften und der Drucke aus hutterischen Besitz in Europa. Bearbeitet von: Gottfried Seebaß, Martin Rothkegel, Matthias H. Rauert. Gütersloh : Gütersloher Verlagshaus, 2011.  1480 s. Autor súpisu uskutočnil komplexný výskum vo všetkých zbierkach a deponátoch ÚK SAV. Súpis neobsahuje iba dokumenty zo Sobotišťa, ale aj ďalšie anabaptistické rukopisy, ktoré sa v minulých storočiach dostali do fondov bratislavskej Lyceálnej knižnice a tiež tlače, ktoré boli súčasťou anabaptistických knižníc. Súpis tlačí anabaptistickej proveniencie v historických fondoch ÚK SAV aj v štúdii: Rothkegel, Martin: The Hutterian Brethern an the Printed Book : A Contribution to Anabaptist Bibliography. In: Mennonite Quarterly Review, 74, 2000, s. 1-35.

[7] Dejiny habánov na našom území: Beck, Josef: Die Geschichtsbücher der Wiedertäufer in Oesterreich-Ungarn. Wien : Gerold ´Sohn, 1883.

[8] Rothekegel, Hutterische Handschriften, s. 68.

[9] Rothkegel, Hutterische Handschriften, s. 170-173. Eviduje iba 14 tlačí.

Pramene k dejinám anabaptistov a anabaptistickej zbierky zo Sobotišťa:

Friedmann, Robert: Die Schriften der huterischen Täufergemeinschaften : Gesamtkatalog ihrer Manuskriptbücher, ihrer Schreiber und ihrer Literatur 1529-1667. Wien : Hermann Böhlaus Nachf., 1965. 179 s.

Close Menu